Neplánovaná cesta okolo sveta (2.časť)

Autor: Zuzana Hlucha | 15.9.2016 o 19:44 | Karma článku: 6,97 | Prečítané:  2507x

- UK - Hawaii - Nový Zéland - Bali - Gili - Filipíny - Thajsko -  Druhé pokračovanie spontánnej, rok a pol dlhej cesty okolo sveta...

Po (veľmi) rýchlej návšteve Anglicka, troch prekrásnych mesiacoch na havajskom Maui a pol roka na juhu Nového Zélandu som sa v predošlom príbehu dostala na koniec niekoľkotýždňového roadtripu, počas ktorého sme celý čas spali v aute, kým sme sa dostali na severný ostrov a napokon do Aucklandu. V aute sme takto prežili aj dvojmesačný roadtrip po Amerike rok predtým, takže som už zvyknutá. Začínal tu november, jar bola v plnom prúde, no stále celkom chladno. Zas sa všetko začínalo od začiatku, zas ten istý kolotoč, ktorý som už toľkokrát zažila. Začínať od nuly. Ono je to dobre, keď má človek takto stále nárok na nový začiatok. Mňa to baví. Bojovať s podmienkami, robiť veci lepšie ako predtým, posúvať sa k novým hraniciam. Neopakovať staré a posúvať sa dopredu. Takže sme hneď po príchode začali hľadať ubytovanie - adresu, ktorá by vyhovovala, prácu a nových ľudí... predali sme minivan a kúpili menšie mestské auto.

Do týždňa sme už bývali v domčeku pri pláži v Mission Bay, čo je celkom vychytená lokalita domácich. Ja som veľký milovník tropických krajín a oceánu, takže dom na pláži bol okamžite návrh číslo jeden. A mali sme šťastie, pretože to nebolo ani nijak extra drahé, navyše sme platili na pol, takže to nikomu neublížilo. Len kúsoček od hlavnej ulice s reštauráciami a kinom, a na druhej strane pláže (síce nie tropické) a Pacifik. Prácu som si našla v jednej z reštaurácií, takže som to mala asi 3min. cesty, čo bolo skvelé. Keď som začala bol december, bolo mi jasné, že budem makať aj cez sviatky a za všetkých, ktorí si už stihli pobrať dovolenky. Každým dňom bolo horúcejšie a preto mi to tak ani neprišlo, navyše to neboli moje prvé Vianoce vo svete, takže to už neberiem tak tragicky. Od malička som ale chcela zažiť Vianoce na pláži, v plavkách a červenou čiapkou na hlave, takže som sa tešila. Na jednej strane je to zaujímavé vidieť zase iné zvyky, na druhej to ale nebolo ono. Predtým som ich zažila aj v Kanade, a tie boli nádherné, všade svetielka, zima, a všetko čo k tomu patrí. Podobné, ale trošku iné. Tu to kiwáci oslavujú tak, že idú banda kamošov na pláž s bečkou piva a klopia do noci. Žiadna rodina, večera alebo atmosféra, ani vysvietené ulice. Ja som samozrejme makala dvanásťhodinovky v kuse, domov som chodila len prespať, reštaurácia bola preslávená po okolí, takže tam bolo každý deň neuveriteľne busy a blbý manažment. Kolegovia boli ale skvelí ľudia, okolo môjho veku alebo mladší, ktorí si takto počas zimných prázdnin zarábali na vysokú školu, ktorá je na NZ dosť drahá. Väčšinou si 18r človek zoberie študentskú pôžičku aby na to vôbec mal a počas školy a väčšinou ešte niekoľko rokov po nej ju spláca. Takže po výške nemôže cestovať ani robiť nič, čo by chcel, pretože si musí okamžite nájsť prácu a splatiť dlh. Novodobé otroctvo. Najlepšie a najproduktívnejšie roky života trávime v školách a následne sa zahrabeme do práce, aby sme boli "niekto". Smutné. V práci som vydržala tri mesiace, potom som tam tak strašne už nechcela byť, že som si privolala vyhadzov. Každý deň som si hovorila "dnes končím, už mám toho pokrk", potom zas "hm, tak teda zajtra!" a tak ďalej každý deň, až ma nakoniec vesmír vypočul a keďže som nemala odvahu, urobil to za mňa. Vyhodili nás troch naraz, aj z dvoma kamarátmi, s ktorými sme to šli hned cez cestu do podniku osláviť a spolu s nami aj ostatní. Dosť nás to oslobodilo a tak ako za ten večer som sa už dávno nenasmiala. Stali sa z nás hrdinovia a po nás do dvoch týžnov odišlo ešte asi 5 kamarátov. Dobrovoľne. :D Naozaj treba počúvať inštinkt, a keď ti hovorí, že toto proste nie je pre teba, tak to treba poslúchnuť. A v podstate už od začiatku, ako som prišla na Nový Zéland som cítila, že to nie je nič pre mňa.

Je to naozaj krásna krajina, absolútne panenská príroda, južný ostrov má len zopár mestečiek okolo pobrežia a inak je všetko čistá príroda. Akosi tomu ale chýbala energia. Celý je tak nejak zabalený do zvláštnej statickej atmosféry. Samozrejme je tu milión kopcov, jazier, a iných miest, kam sa dá ísť preskúmať prírodu, ale akosi som nepochopila ten rozruch, ktorý okolo NZ stále je. Asi kôli Pánu Prsteňov, a vďaka tomu sem prúdi strašne veľa turistov, predovšetkým Nemci. U nich to musia dávať v TV asi každý piatok, pretože ich je tu naozaj neskutočne veľa. Príroda skutočne krásna, ale neprišla mi nijak extra výnimočná. Nič, čo by ste nenašli na iných miestach, tak trochu európska. Je pravda, že na južnom ostrove sú aj ľadovce, aj pralesy a nekonečné kopce, na severnom zas pláže a každý si môže vybrať to svoje. Som rada, že som to mohla vidieť na vlastné oči a zažiť všetko čo k tomu patrí, ale to ospevovanie stále nechápem. V Kanade je tá príroda rovnaká, možno ešte viac rôznorodá, predsa len je to obrovský kus zeme, ale nikto o nej nerozpráva toľko ako o Zélande. Ten by som prirovnala ku Škandinávii alebo Alpám. Malé pobrežné mestečká mám ale tiež veľmi rada a tak sme posledné týždne trávili každý voľný deň cestovaním na sever objavovať. Hovorím si, čo ďalej, tento rok bol celkom nuda, len práca, ani na Tongu alebo Samou sme si nenašli čas, čo je celkom hriech, keď už ste na tejto časti planéty.

Nevedeli sme sa rozhodnúť, kam ďalej. Či to bude Fiji, alebo FIlipíny, Bali, alebo Thajsko, alebo predsa len využijeme príležitosť a poletíme ešte na tú Tongu. Nakoniec sme si uvedomili, že nemusíme vybrať len jedno. A tak sme cez Kuala Lumpur leteli na Bali, odtiaľ na Filipíny a potom ešte do Thajska a začali tak ďalšiu dvojmesačnú kapitolu, úplne odlišnú od tej predchádzajúcej. Jediným problémom mi bola batožina. Mala som za sebou už 15 mesiacov cesty a to znamenalo jeden veľký kufor. A to fakt strašne nemám rada, keď zo sebou musím niečo ťahať. Takže plán bol taký, že nájdeme spôsob, ako sa zbaviť batožiny, a potom budeme slobodne niekoľko týždňov cestovať.

Na Bali sme precestovali celý mesiac, na Filipínach a v Thajsku ďalší mesiac- 2x2 týždne. Celé dva mesiace bola krásna sloboda, nepredvídateľnosť, pouličné jedlo a ubytovanie vďaka aplikácii AirBnb, takže žiadne drahé hotely ani motely. U nás to ešte nie je moc známe, ale vo svete to fičí. Podobne ako Couchsurfing, bývate u niekoho doma, až na to, že tu sa platí. Väčšinou ale oveľa menej ako priváty a tak sme za tie dva mesiace ušetrili množstvo peňazí. Indonézia je navyše strašne lacná, takže si žijete pomerne dobre. Naše prvé ubytovanie na Bali bolo nádherné, bola to veľká vzdušná otvorená vila s veľkým bazénom, ktorú mal v prenájme párik čechov. Tento biznis je tu medzi čechmi celkom populárny, pretože to nie je zas tak komplikované vybaviť a stojí to celkom za to. Druhé ubytko bolo totálny opak, malinký bytík v centre hlavného mesta, rovnaký byt mal hneď vedľa majiteľ - 20 ročný rozumný chalan, ktorý sa snažil na seba zarobiť, posielal peniaze aj rodine domov na Jávu a sedával s nami vonku na schodoch a rozprával nám o živote na Bali. Bol jeden z veľmi mála ľudí, ktorý tam hovorili po anglicky.

Požičal nám jeho motorku na dobu neurčitú, kufre sme nechali na vile u čechov a slobodne len s ruksakmi na chrbte sme sa vybrali okolo ostrova. Prešli sme ho celý okolo pobrežia a zo severu cez vnútrozemie sme sa vrátili naspäť. Každá strana ostrova je trošku iná, príroda nádherná, doslova na každej ulici a každom kroku sú chrámy a malé svätyne, na zemi malé obetné košíčky s ryžou a kvetami. Ľudia žijú v súlade so starými tradíciami, veľmi jednoduchým spôsobom života a sú celkom skromní a milí. Výnimkou sú ale všetky turistické miesta. Tam sú lokálci absolútne drzí, otravní a pre dolár by urobili všetko. Všade po ostrove je tiež neuveriteľný ruch, motorky a množstvo ľudí a detí. Hlavné mesto Denpasar je ako veľký včelý úľ, na križovatkách stoja doslova húfy motoriek, na nich kľudne štvorčlenná rodina, zo všadiaľ rachot a keď chcete prejsť cez cestu, načakáte sa ako u doktora. Skoro nikto tu nemá autoškolu, tá je príliš drahá a aj tak nemáte istotu, že prejdete. Lacnejšie je ísť priamo na políciu a vodičák si jednoducho kúpiť. A tak nikto nepozná pravidlá, ale aj tak tu nieje veľa havárii, pretože všetci sú už zvyknutí na trúbenie, ktoré je signál na všetko. Východ ostrova bol asi najkrajší, len maliné dedinky plné potápačov a celkom kľudná atmosféra. Opäť skromní ľudia, ktorí bývajú v malých chatkách, veľa k životu nepotrebujú a predsa sa stále usmievajú. Ak sa chcete najesť, pred domom vám ženy navaria, alebo tam už majú v miskách nachystané a vy si len vyberiete. Vďaka týmto Warungom sme prežili celý mesiac, aj keď ja ako vegetariánka som tým trochu trpela. Síce majú všade ryžu a fazuľové struky s čili a tofu, ale to je všetko. Každý deň stále to isté. Aspoň som schudla a to bez námahy :D Najlepšie som sa najedla v mestečku Ubud (film Jedz, modli sa miluj) v reštauráciach, a to keď už si niečo objednáte, tak to stojí za to. Toto malé mesto je prekrásne, síce plné turistov, ale ako jediné z celého Bali upravené a bez smetí. Inak sú všade na uliciach porozhadzované a každé dva metre urobené malé kôpky plastov, ktoré podpaľujú priamo pred domom. Smeti (hlavne plasty) sú to veľký problém, videli sme, ako ich vyhadzujú priamo z lode do oceána, alebo keď sme si na severe od pána pri ceste kúpili zmrzlinu, obaly po nás vyhodil rovno za dom, kde už mal svoju kôpku. Mesto Ubud je ale neskutočné, mali sme tu zas úžasné ubytovanie - vlastnú súkromnú menšiu vilu - za pár drobných! Oni sú neskutočne šikovní rezbári a často popri ceste predávajú sochy bohov alebo bambusový nábytok, ktorý je úplne dokonale prepracovaný. Keby sme neboli na motorke, tak by som si aj nejaký stolík kúpila. :) A motorka rovná sa nezávislosť a tak sme sa stále motkali niekoľko dní po okolí. V Ubude je opičí prales, ktorý bol snáď najkrajším zážitkom z Bali, rovnako ich nájdete na niekoľkých miestach na severe behať okolo cesty. Sú tu aj tie populárne obrovské ryžové polia, ktoré sú absolútnou pastvou pre oči a dušu. Zaplatíte vsup a môžte ísť. Ovšem tým to ale nekončí. Na Bali platíte za všetko, a tak, keď som už bola vnútri a prechádzala sa, zrazu bola predomnou malá rampa a človek si zas pýtal peniaze, aby som mohla prejsť ďalej. A zas, a zas...A keď som potom chcela ísť näspať, tak si pýtal peniaze, aby ma odtiaľ vôbec pustil von. To už bola drzosť, aj ľudia okolo boli znechutení a skazilo to celý dojem. 

Vlastne za všetko, čo sa tu oplatí vidieť sa platí aj niekoľkokrát, snažia sa vás oklamať, že potrebujete srievodcu, alebo mapu alebo čokoľvek iné. Úplny opak Thajska. Navyše sú všade stáda turistov a pri každom chráme je nemožné spraviť fotku bez nich, jedine ak by ste išli skoro ráno. Alebo si pre zmenu robia fotky s vami, čo sa mi stávalo skoro na každom chráme a bolo to vtipné. Pláže sú takisto preplnené ľudmi, odpadkami a pouličnými opustenými psami. Biele pláže sú ohradené rampami a musíte zaplatiť vstup, keď ho zaplatíte, prekvapia vás ešte platením za parkovanie, za stráženie parkoviska, pokrikujú na vás po pláži a zas niečo núkajú. Ono to nakoniec ani nie sú biele pláže, ale obyčajné oranžové. Ostané neplatené pláže nie sú nijak výnimočné, celkom pekné, ale nič extra a na severe to bolo najhoršie. Tam je populárne plávanie s delfínmi, nakoniec nám ale povedali, že to vlastne ani nie je plávanie, ale pozorovanie z lode - to vám ale nepovedia, kým nezaplatíte a pokiaľ sami nekladiete milión otázok. Neplatili sme, nešli sme. Voda je strašne kalná, tmavá a akoby hustá, keď som videla niekoľko kanálov vedľa seba ako vytekajú rovno do nej, mala som dosť a bolo mi veľmi ľúto tých delfínov. Inak sú Balijské pláže normálny priemer a neporovnateľné s tými na Filipínach alebo na Hawaii. Niektoré miesta sú naozaj krásne, ale tie sme väčšinou objavili niekde mimo všetkého diania uprostred lesov a na prašných cestách. Nevyhľadávam turistické oblasti, ale keď už tu ste, tak tie chrámy proste chcete vidieť. Toľko ľudí všade som ale nečakala a možno sme len boli v zlú dobu. Príroda je ale nádherná a miesto má svoje kúzlo, ktoré sa oplatí vidieť.

Na posledných 10dní sme sa loďou snažili dostať na susedný ostrov Gili. Prestup bol na ostrove Lombok, to sme ale na lodi stretli skvelého človeka, opäť Čecha, s ktorým sme si úplne sadli a rozhodli sa, že s ním zostaneme cez noc na Lomboku a pôjdeme až na druhý deň ráno. Bol na motorke (my sme tú našu už vrátili) a tak sme v meste nasadli všetci traja a šli smerom na pláž. Za pár minút už bolo okolo nás niekoľko policajných motoriek a brali nás nabok. Lombok nie je hinduistický ako Bali, ale moslimský ostrov, tak sme nevedeli, či sme neporušili nejaký zo zákonov a celkom nám to nebolo jedno. Takže som nasadla za policajta na motorku ako mi ukázal, Dan tiež a tretí nasledoval frontu. Odviezli nás na stanicu a my sme si už predstavovali, ako budeme musieť zaplatiť všetko, čo máme u seba aby nás pustili. Šéf sa ale začal smiať, potom všetci, povedal že sme blbci, že traja na motorke byť nemáme a že máme zaplatiť pokutu. Bolo to dokopy asi 10-20 dolárov, už si nepamätám, ale boli sme neskutočne vďační za to, že to bolo len toľko, lebo keby chceli, mohli nám napáliť strašnú sumu. Na druhý deň sme teda pokračovali na malinký ostrov Gili, ktorý je známy pre nekonečné párty a halucinogénne hubičky. Bola celkom sranda, bývali sme v drevenom malom bungalove, na druhú stranu ostrova sme chodili pozorovať západy slnka a cez deň sa potápali a relaxovali. Na ostrove sú zakázané autá a motorky, jazdia tu len kone alebo bicykle a je tu len jedna prašná cesta.Keď odídete z hlavnej ulice tak je tam celkom kľud a pekné potápanie. 10 dní nič nerobiť je ale dlho a už som sa tešila na deň odletu a na Filipíny a Thajsko.

Nejak som sa rozpísala a už je to celkom dlhé, takže budem pokračovať za pár dní o týchto dvoch nádherných krajinách, ktoré si zaslúžia vlastný priestor.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?