reklama

Neplánovaná cesta okolo sveta (1.časť)

Môj návrat na Hawaii sa zmenil v nečakanú, rok a pol dlhú cestu okolo sveta.........................

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Začínať príbeh od začiatku by bolo nadlho, pretože cestujem už dlhšie a táto cesta nebola mojou prvou za oceán. Bolo to ale po prvý krát, keď som precestovala Zem dookola a ešte bez toho, aby som to vopred vôbec plánovala. Svoj život žijem na cestách po svete, ak na nejakom novom mieste začnem nový rok, neznamená to, že tam ho aj skončím. Nikdy neviem kde sa zase posuniem a tak mi to absolútne vyhovuje. Za svoj domov považujem miesto, kde sa v danej chvíli nachádzam. Vo svete som si ale našla svoj duševný domov, a to havajský ostrov Maui, kde som objavila vnútorný kľud a pocit, že tam patrím, ktorí som nikde inde nezažila, ani v rodnej krajine. Hawaii sa stal mojím druhým domovom, miestom kam patrím a na ktoré nedám dopustiť. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po poslednej ceste som sa vrátila na Vianoce domov za rodinou. Bol to niekoľkomesačný, úžasný roadtrip po USA. Bol to môj sen odkedy som ako malá videla film Thelma a Louise. Trip ma nabil chuťou do života a pocitom, že všetko je naozaj možné. Tak som sa po niekoľkých týždňoch doma zase zbalila, odletela na týždeň do Anglicka skolaudovať bratrancov nový dom a odtiaľ znovu na Hawaii. Už som tu predtým bola a pár ľudí poznala, takže všetko išlo ľahšie. Strávila som tu niekoľko prekrásnych mesiacov. Život na Maui je presne to, ako som si celý čas predstavovala, že by mal môj život raz vyzerať. Život na ostrove uprostred oceánu, tisícky kilometrov žiadna pevnina, žiadne svetové problémy a ani tie tvoje malé. Všetko mizne v každodenných dokonalých západoch slnka, ktoré sa zdajú byť nereálne. Život pol palmami na brehoch priezračného oceánu, spolu s veselými ľuďmi, ktorí si takisto ako ty uvedomujú, akí sú vďační, že majú možnosť bývať v raji na zemi. Ľudia sú tu skutočne veľmi milí, vzduchom sa šíri akási zvláštna pozitívna atmosféra, všetci sa usmievajú, pomáhajú si navzájom a objímajú sa. Znie to vymyslene, ale naozaj to tak je. A je to jediné miesto na svete, kde som takúto atmosféru a ľudí zažila. Rada spomínam na to, ako na ulici kde som bývala sedával každý deň pred domom chlapec s downovým syndrómom. Vždy, keď som išla okolo naťahoval ku mne ruky a pýtal si tak objatie. Mohla byť plná ulica ľudí a on sa stále naťahoval ku mne. Tak som ho objala vždy ráno keď som chodila z domu a aj večer keď som sa vracala. A nikdy pri tom ani nepípol, ani neviem ako sa volal, ale už som sa na neho každý deň tešila. Bolo to veľmi milé a po čase som si na svoju dávku objatí od cudzinca zvykla - je to veľmi príjemný spôsob, ako si dobiť baterky. A to nebol jediný človek.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Maui sám o sebe má všetko, čo vysnená zem má mať. Nie sú to len palmy a nekonečný oceán, ale všade natrafíte na prekrásne vodopády, na západe ostrova sú mystické kopce, kde sa nedá dostať inak ako so skúseným sprievodcom alebo vrtuľníkom. Hovorí sa, že niekde uprostred stále žijú domorodí Havajci, ktorý žijú starým spôsobom života ďaleko od civilizácie. Na juhovýchode sú nekonečne zelené džungle, bambusové a dažďové pralesy, guavové polia, červené a čierne nádherné pláže. Niekedy sme náhodne natrafili na skryté ananásové polia či tajné vodopády a oázy lokálcov. Uprostred ostrova je sopka Haleakala, z ktorej vlastne vznikol ostrov. Sledovať z jej vrcholu východy slnka je zážitok na celý život. Ostrov je veľmi mystické miesto a každý deň ponúka plno miest, ktoré treba objavovať. Maui je jedným z 8. hlavných havajských ostrovov, takže ak sa začnete nudiť tu (čo sa určite nebudete) tak sa stačí loďou alebo lietadlom presunúť na ďalší z nich. Každý je osobitý, rôznorodý a majú neuveriteľne veľa vecí čo ponúknuť. My sme si s kamarátmi urobili výlet na susedný ostrov Moloka´i, ktorý je menší od Maui, nenájdete tu žiadne značenie na ceste ani semafory, len jedinú cestu okolo ostrova. Turistov tu tiež veľa nestretnete, je tu jeden väčší obchod uprostred ostrova a zopár lokálnych domčekov s moc milými ľuďmi. Je to veľmi príjemné miesto nepoznačené civilizáciou a moderným svetom. Sú tu neuveriteľné scénické panorámy, magické miesta opradené legendami, neuveriteľne obrovské vodopády a najvyššie oceánske útesy na svete. V údolí na severe ostrova stále žije kolónia ľudí, ktorý sú postihnutí leprou. O nich som kedysi čítala v jednej z mojich obľúbených kníh Cesta pokojného bojovníka, preto som bola nadšená, keď som sa tam ocitla a zistila, že to tu naozaj stále existuje. Tri mesiace na Hawaii sa zdajú ako roky, keď je každý deň krásny a prežitý naplno. Na narodeniny som dostala lekcie surfovania, kúpala sa vo vodopádoch, pozorovala delfíny a veľryby, potápala sa s korytnačkami, kamaráti so žralokmi, skákala do vody v tajných údoliach, meditovala, objavovala džungle a spoznala množstvo úžasných ľudí, ktorí sú tu, pretože chcú byť jednoducho šťastní. Víza ale netrvajú večne, a tak som musela odísť. Realita byrokratického sveta, keď vám pomyselné zákony nedovolia žiť tam, kde to tak strašne milujete, dorazila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nejakým zázrakom som týždeň pred odchodom dostala pracovné víza na Nový Zéland, a tak som si kúpila letenku a začala ďalšia kapitola. Tento krát na dlhšie. Kiežby to bolo naopak a tieto ročné víza existovali na Hawaii. Na Zéland som priletela v podstate na blink, letenku som mala do najväčšieho mesta Auckland na severe, cez internet zaistila ubytovanie a to bolo celé. Pani u ktorej som mala prvé dni bývať, kým sa rozhodnem čo ďalej, po mňa prišla dokonca na letisko. Zostala som najprv zarazená, pretože vyzerala ako z nejakého gangu, ktoré sú na severe NZ dosť neslávne preslávené. Bola ale veľmi milá a po všetkom som sa už naučila nesúdiť ľudí podľa obalu. Bola to Maorka (Maori sú pôvodní obyvatelia ostrova, dávni kanibali), metalistka a motorkárka s prefajčeným hlasom, ale so správnymi názormi na svet. Mala dve menšie deti a bola veľmi ochotná pomáhať. V Aucklande som zostala len týždeň, stále tam pršalo a ja som mala plnú hlavu Havaja. Rozhodla som sa odletieť na juh do mestečka Christchurch, ktoré je stále zničené po veľkom zemetrasení. Cez facebook som si zase dohodla ubytovanie a vďaka tomu som tam spoznala skvelých ľudí. Môj prvý deň tam bol trochu prečudesný. Skoro ráno som samozrejme nestihla let, tak som si musela doplatiť a čakať na ďalší (to sa mi stáva podozrivo často). Z letiska som šla autobusom do mesta, kde ma mal vyzdvihnúť človek, s ktorým som sa dohodla cez internet. Keď sme prechádzali cez mesto, prepadla ma hrôza. Mesto celé rozostavané, polozrútené, šedé, ako po vojne, do toho zima a neskutočne lialo. Mne len tak srdce zase zapišťalo za Havajou. Spolu so mnou vystúpil aj nejaký mladí lokálec, ktorý mi ukazoval cestu kam mám ďalej ísť. Keďže človek, na ktorého som čakala meškal a pršalo, ten lokálec ma vzal do prvých dverí čo boli pri zastávke a to bol nejaký zadymený bar, kde ho už očividne za pultom poznali. Rozprávali sme sa o Zélande, kúpili pár pív, chcel si dať aj niečo ostrejšie, ale keďže bolo 11h doobeda, zdvorilo som odmietla. Bol to Ír a tak mu asi nerobilo problém čo to od rána popiť. Nakoniec som sa odtiaľ nejako dostala a v daždi s kufrom šla hľadať môj kontakt. Ten bol najprv ticho a na prvý pohľad nevyzeral veľmi priateľsky, bol to ale nakoniec jeden z najbližších ľudí, čo som tam spoznala. V aute som mu teda porozprávala o mojom zvláštnom podguráženom ráne, on sa smial a vravel, že keď som už teda začala, nenechá ma v tom a dá si so mnou. Bol to Čech a tých netreba prehovárať. Kúpil po ceste víno a „doma“ sme si dali menšiu privítaciu oslavu. Podvečer prišli nejaký ľudia a stali sa z nich po čase moji najlepší zélandský kamaráti. Dodnes si cením jeho lojalitu, že ma v tom to ráno nenechal samú a takto sa obetoval. :) Bývali sme spolu niečo vyše mesiaca a bolo to veľmi veselé obdobie. Ja som si stále hľadala prácu ale nedarilo sa mi, takže som bola často doma, a oni si preto pýtali voľno z práce aby ma brávali na rôzne výlety po kopcoch, k oceánu alebo na párty spoznávať ľudí. Neskôr som sa musela odsťahovať kôli určitým zmenám. Našla som si prácu, prišiel mi kamarát a s chalanmi sme sa už tak často nevídali. Christchurch ma začal po niekoľkých mesiacoch ubíjať. Prišla som akurát keď tam začínala zima a navyše je to na juhu Zélandu, takže je tam chladnejšie ako inde. Bolo to celkom depresívne obdobie, len práca a domov. Naozaj nemám rada zimu a tá ma tam úplne vyčerpala. Tak som dala výpoveď a rozhodli sme sa presťahovať na sever do Aucklandu do tepla. Kúpili sme minivan, prerobil sa aby sa v ňom dalo spať a podnikli sme niekoľkotýždňový roadtrip s cieľovou stanicou Auckland. Nikam sme sa neponáhľali, spali v aute, kde sme mali veľký matrac, prenosný šporáčik a vlastne všetko to málo, čo človek potrebuje k životu. Toto je tu dosť rozšírené a po ceste stretnete hlavne plno Nemcov a Francúzov. Z Chch sme išli na juh do Queenstownu a odtiaľ po západnom pobreží na sever. Zastavili sme sa všade, kde sa nám páčilo, videli všetko, čo Zéland ponúka a pomaly sa posúvali vyššie. Loďou sme prešli na severný ostrov, cez Wellington na východ do mestečka Napier, kde sme sa zdržali asi 2 týždne. Tu sme si chceli vyskúšať prácu v jablkovom sade, čo je tu typické klišé a bez toho by sa pobyt na Zélande ani nerátal. Bolo to ľahké a celkom príjemná zmena - pracovať v zelenom sade medzi mladými ľuďmi, peniaze sa tu ale zarobiť moc nedajú a musíte pracovať v akýchkoľvek podmienkach, aj v daždi. Po práci sme vždy parkovali na rovnakom mieste pri oceáne spolu s ďalšími pocestnými, ktorí na tom boli rovnako ako my. Po večeroch sme sa spolu všetci bavili a trávili spolu čas. Stala sa tam z nás taká malá komunita. Odtiaľ sme potom pokračovali na sever cez Hobbiton, Rotoruu, jazerá, kopce a všemožné panorámy do cieľa. V Aucklande sme auto predali, prenajali si izbu na pláži v Mission Bay, ja som si našla prácu rovno za domom a cez voľné dni sme jazdili preskúmavať sever ostrova.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V druhej časti sa dozvieš, ako na mňa celkovo zapôsobil Nový Zéland, ako som odtiaľ odletela na Bali spoznať Indonéziu, čarovné Filipíny a farebné Thajsko.

 

Zuzana Hlucha

Zuzana Hlucha

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Niekoľko rokov cestujem po svete, žijem tam, kde sa mi práve páči najviac. Momentálne som už skoro rok na Hawaii. Snažím sa pomôcť a inšpirovať tých, ktorí chcú od života viac :)Fotogalérie, príbehy z ciest a tipy ako na to, nájdeš na mojej stránke - http://www.undercoverislander.comhttps://www.instagram.com/zuzaazur/ Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu