reklama

Po prvýkrát do sveta - ako to NEROBIŤ. Skúsenosti cestovateľky

Každý musí niekde začať. Čo sa týka dlhodobého cestovania, aj to vždy začína prvým krokom. Nie každý ide do sveta s tým, že tam zostane niekoľko rokov, alebo navždy. Niekedy to začne prvou cestou a človek, ktorí to má ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Niekedy to začne prvou cestou a človek, ktorí to má v sebe, sám takto prebudí túto zdravú závislosť. A po prvej ceste sa rozhodne pre ďalšiu, a potom chce vidieť ešte to, a potom ešte tamto, a tak to pokračuje a zrazu je z toho niekoľko rokov a ľudia ho začínajú nazývať cestovateľom. 

Niekedy sa človek naozaj chce odsťahovať do inej krajiny nadobro a vie do čoho ide. Iným ľudom zas cestovanie veľmi nevyhovuje. Niektorí skúsia a proste to nieje ono. Po roku sa vrátia a aspoň vedia, čo naozaj chcú. Vedia, že chcú stabilitu. Všetko je skúsenosť a ak ťa to niekam posunie a ty si z toho niečo zoberieš, potom to stojí za to. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnes sa chcem s Vami podeliť o moju úplne prvú cestu, ktorá rozhýbala sled udalostí a posunula ma tam, kde sa práve teraz nachádzam. Nebolo to stále ružové, ale stálo to za to. Urobila som mnoho chýb, ale ani jednu z nich by som nemenila. Všetko nás to tvaruje a každý si musí zažiť tie svoje. Aby z teba jedného dňa mohol byť človek, akým si vždy chcel byť.

Mojou prvou samostatnou cestou bola tá 6 rokov dozadu, keď som išla študovať semester do Barcelony. Šla som cez program Erasmus a možno si povieš, to predsa nemá nič spoločné so slobodným cestovaním, opak je ale pravdou. To, že som išla cez nejaký program, o ktorom som sa dozvedela len pár týždnov pred tým mi absolútne nič neuľahčilo. Práve naopak. Okrem školy mi program nič nevybavil. Celkom dosť ma to obmedzovalo a bol to dosť veľký boj, ale aspoň som si tam uvedomila, čo som v tom momente potrebovala vedieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za 1., že nechcem pokračovať v študovaní. Bola som v druhom ročníku na umeleckej univerzite v Ostrave, CZ. Rozhodla som sa dokončiť bakalára a potom čau. 

Za 2., že už nechcem, aby ma niekedy niekto alebo niečo v živote obmedzovalo, či už ľudia alebo inštitúcie, a že chcem zobrať nad životom kontrolu a byť tým jediným človekom, kto ho bude riadiť.

Za 3., že chcem cestovať a byť voľná. A robiť si čo ja chcem a nasledovať inštinkt a svoje sny. 

Španielsko bolo vždy mojím snom. A jedným z tých dosiahnuteľnejších. Predsa len je to v Európe, pomerne blízko, prinajhoršom sa tam dá dostať aj autom. (V tej dobe ma ani nenapadlo, že budem niekedy žiť za oceánom) Snívala som o precestovaní celého juhu, o Andalúzii, zažiť ohnivých lokálcov a ich životný štýl. Ten mi bol vždy veľmi blízky - ničnerobenie pod palmami - to ste si už asi všimli z mojej webstránky :D 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V škole som si všimla malý odkaz na nástenke, že niekto za seba hľadá náhradu do programu Erasmus do Talianska. Vzala som ho, aby si ho nikto iný nestihol všimnúť a bežala si vygoogliť, čo znamená Erasmus a kde v Taliansku to presne je. (V roku 2010/11 to ešte nebolo také populárne.)

Ešte v ten deň som šla za sekretárkou a ona mi sľúbila, že ma tam dostane. Bola som z toho nadšená, bolo to pre mňa v tej dobe obrovské rozhodnutie - zo dňa na deň sa rozhodnúť odísť na pol roka do krajiny, kde neviem jazyk. Navyše to bolo na konci prvého semestra a tak by sa to všetko udialo v priebehu pár nasledujúcich týzdňov. Strašne som sa to bála povedať doma, a hlavne sa spýtať, či ma pustia. Naši to samozrejme pochopili a podporili ma v tom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledujúce dni som stále chodila za sekretárkou a vyzvedala informácie, ako to ide a či vôbec niekam idem. Nakoniec mi po niekoľkých týždňoch povedala, že to Taliansko je už obsadené. Len tak, akoby nič - akoby som bola vzduch, akoby vôbec nevnímala, že som prakticky bývala v jej kancelárii...

Bola som z toho tak šokovaná, sklamaná a nahnevaná, že sme tam mali menšiu výmenu názorov. Nič dramatické, len jej snáď konečne došlo, že mi na tom naozaj záležalo a tak z nej zrazu vypadlo, že Taliansko je síce obsadené, ale môže ma dostať do Španielska, do prekrásnej Barcelony. A vtedy to do seba všetko zas zapadlo. Ten vesmírny klik som mohla počuť na kilometre. Ten pocit, keď niečo naozaj chceš, myslíš si, že si to stratil a zrazu ti to niekto len tak pred teba položí presne to a ešte lepšie, a ty si uvedomíš, že to tu celý čas bolo a čakalo na teba. Stačilo sa pred pár týždňami opýtať, či sú aj iné možnosti. Ale tak ľahko to nefunguje... :)

Odvtedy som žila v oblakoch. Myslela som len na to, že budem pol roka vyvalená na pláži, piť sangriu a žiť si po prvý krát sama a po svojom. A práve v tom bol ten háčik. Bola som tak nadšená z tejto myšlienky, že mi nedošlo, že je to naozaj reálne, že musím sama začať vybavovať plno vecí, transport, ubytovanie, že tam budem chodiť do školy, že musím splniť určitý počet kreditov a ak nie, budem musieť vrátiť grant, ktorý som od školy dostala. Navyše som po španielsky vedela len základy - prvý semester som brala hodiny španielčiny - náhoda? - v Barcelone sa ale hovorí väčšinou katalánsky a tak som im zvyčajne nerozumela ani slovo. Najhoršie boli pondelkové 4hodinové prednášky, po ktorých som nemala ani šajnu, čo odo mňa profesori chcú. Mala som tam jedného zvlášť negatívneho profesora, ktorí sa priamo vyjadril, že nemá rád erasmákov a ten mi nakoniec kredity ani nedal. Všetko, čo som v škole robila, bolo presne naopak, a na konci som prešla len kôli tomu, že som sa rozplakala pred jednou profesorkou, ktorá mi potom dala extra projekt do 24hodín, za ktorý mi udelila tie chýbajúce kredity. Navyše som v škole skoro nikoho nepoznala, bola som stále sama, bála som sa rozprávať či po anglicky tak po španielsky, a tak ma tam pravdepodobne poznali ako tú divnú, čo sa s nikým nebaví. Našťastie som ale mala dobrých spolubývajúcich, s ktorými sme stále niečo podnikali a to bola sranda. Vždy som preferovala spoločnosť starších ľudí a tak mi oni a ich kamaráti absolútne vyhovovali. Je ale pravda, že som postupom času do školy často nechodila, radšej som bola s nimi na pláži, v meste, alebo letela na Ibizu... 

Aby som sa ale presnejšie vyjadrila k tomu, ako som začala - a to presne tak, ako sa to nemá robiť: 

Jediné, čo som si vopred zistila, bola letenka. A to myslím doslova. Žiadny odvoz z letiska, žiadne ubytovanie, dokonca som ani nevedela, v ktorej časti mesta je moja škola. Áno, bola som tak naivná, že som si myslela, že to sa všetko samé vyrieši na mieste. A tak to občas býva. Ten, čo nikdy nezažil, nevie, čo má očakávať. Cítila som sa ale ako pupok sveta a s filozofiou, že všetko sa vyrieši, som ešte doma kontaktovala dievča, ktoré som nikdy nestretla, kamarátka kamarátky, a tá mi dovolila u nej prvú noc prespať. Vôbec mi nedochádzalo, že ubytovanie sa môže hľadať aj niekoľko týždňov a že som bola v podstate jednou nohou bezdomovec.

V lietadle som sa dala do reči s nejakou slečnou, pre ktorú prišiel na letisko priateľ. Oni ma odviezli k škole, kde som mala stretnúť toto dievča - Lenku. U nej som nakoniec zostala niekoľko dní, pomohla mi nájsť ubytovanie a predstavila ma pár ľuďom. Vedela plynule po španielsky a celkom určite by som tam bola bez nej totálne stratená. Študovala na inej škole, a tak sme sa potom už veľmi nevídali. Zo začiatku som sa cítila veľmi nesvoja. Bol to veľmi zvláštny mix pocitov. Bola som hrdá na seba, že si to idem celé vybojovať sama a každý malý krok mi robil obrovskú radosť. Na druhej strane som mala o sebe stále pochybnosti a tým, že som bola často sama mi začalo byť smutno. Vďaka tomu som začala častejšie chodiť do mesta, len tak sa tam na celý deň stratiť, obzerať architektútu secesie a premýšľať nad všetkým, čo som mala v hlave, objavovať nové uličky, ľudí, galérie či pláže.... A tak som si postupne vybudovala vzťah k tomu, že stratiť sa je to najlepšie, čo sa mi môže stať. Že byť sama je zdravé a že túžba objavovať a vedieť viac je akosi silnejšia ako všetko ostatné. Zistila som, že som schopnejšia, ako som si myslela a že chcem vidieť, kam až ma to dostane mimo školy. Báť sa a mať pochybnosti je ľudské a normálne, pokiaľ tomu ale nedáš absolútnu moc a nezastaví ťa to na ceste za tým, čo naozaj chceš. 

Kompletný článok s fotkami a fotogalérie z ciest nájdeš na mojej stránke www.undercoverislander.com :)

Zuzana Hlucha

Zuzana Hlucha

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Niekoľko rokov cestujem po svete, žijem tam, kde sa mi práve páči najviac. Momentálne som už skoro rok na Hawaii. Snažím sa pomôcť a inšpirovať tých, ktorí chcú od života viac :)Fotogalérie, príbehy z ciest a tipy ako na to, nájdeš na mojej stránke - http://www.undercoverislander.comhttps://www.instagram.com/zuzaazur/ Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu